Moja kríza s názvom DEPRESIA

15.03.2018

  Spoznala som ju ako zranené a bezradné vtáčatko, ako stvorenie bez energie k životu. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, čo sa v nej odohráva. Našťastie na to nebola sama, ale mala okolo seba skvelých ľudí. Dnes je opäť sama sebou a tak som ju poprosila, aby spísala svoj príbeh.

  Keď sa tak spätne obzriem do minulosti, tak v podstate ani neviem, kedy to všetko začalo. Jedno viem, že to prepuklo pred rokom a trvalo mi dlhých 9 mesiacov, kým som sa z toho dostala a nabehla do starých koľají! Bolo to kruté a neprajem to zažiť nikomu. Prežila som veľmi ťažkú operáciu v mojich 16-tich rokoch života, ale ani tie bolesti, čo som mala niekoľko mesiacov po nej, neboli ani zďaleka také bolestivé a kruté ako keď padneš na úplné dno svojich síl a poddáš sa tomu.

  Hovorí sa tomu, že vraj DEPRESIA. Nemala som síl, chuť do života, na nič som nemala náladu, nič sa mi nechcelo robiť. Len neustále premýšľanie, rozpitvávanie do špiku kostí, strach, bezmocnosť, stres a plač na dennom poriadku (pre všetko a nič, zbytočne)... Nevedela som sa z ničoho a na nič tešiť. Nič mi nevedelo spraviť náladu a vyčarovať ten môj úsmev od ucha k uchu. Moja obľúbená fráza bola: "Poďme riešiť!" Dodnes je moja rodina na toto slovko alergická.  

  Nielen JA, ale aj moja celá rodinka, priatelia, známi sa trápili a ťažko to prežívali spolu so mnou. Chceli, no nevedeli ako mi pomôcť. Snažili sa, robili všetko, čo bolo v ich silách a čo mohli a vedeli. Veľmi pekne im všetkým za to ďakujem, že to so mnou vydržali, lebo to nebolo vôbec jednoduché. Keď človek odmieta pomoc od druhých, nechce spolupracovať (tak to bolo v mojom prípade) tak skončí veľmi zle. Od zavretia na psychiatrii a liekov som bola krôčik a to bez srandy!

  Spúšťačom bolo zrejme viacero vecí: vyčerpanosť (strava, množstvo, kvalita), nedostatok spánku (veľa roboty a málo odpočinku), nedostatok energie (v mojom prípade žiadna, nulová), stres (tlaky, čas, šéfstvo, práca, ľudia). Nakoniec ma však položilo to, že ma nezobrali bez vysvetlenia do práce, s ktorou som počítala a brala ako istotu. Nevedela som čo ďalej. Zrútil sa mi svet ako domček z karát. 

  Mesiac som spávala maximálne dve hodiny, nechutilo mi vôbec jesť, nevedela som sa sústrediť, koncentrovať, robila som chyby, plánovať som nevedela, večné meškanie, skrývanie sa pred ľuďmi, hanba, výčitky. Nevedela som, čo ľuďom poviem, ako im to všetko vysvetliť. Žiadne sebavedomie, bolo som presvedčená o tom, že nič neviem a nedokážem! Najlepšie som sa cítila sama so sebou, v posteli, len ticho.

  Nikto si nevedel vysvetliť, že čo a prečo sa to stalo a málokto ma vedel pochopiť. Asi len ten, kto si naozaj tým prešiel. Preto som sa aj rozhodla, napísať a podeliť sa. Kládla som si stále dookola tie isté otázky: Prečo JA? Ako a či sa z toho vôbec dostanem? Čo mám robiť? Čo ľuďom hovoriť? Samé otázky a žiadne odpovede. Pýtala som sa každého na názory, rady, prosila o pomoc, ale keď prišiel niekto, kto mi chcel vážne pomôcť, odmietala som to a nespolupracovala som, NECHCELA som!

  Keď sa teraz obzriem späť, vidím tam množstvo veci, ktoré stále nechápem, ako som mohla zvládnuť. Nikdy by som nepovedala, že to všetko ustojím. Najmä keď sa to na mňa všetko tak rýchlo a naraz zosypalo. No zvládla som to. A ty to zvládneš rovnako tak ako ja. "Nikdy nevieš aký si silný, až kým byť silný nie je jedinou možnosťou, ktorú máš" - Bob Marley. Kládla som si otázku prečo a nakoniec som zistila, že to tak malo proste byť. Pre mňa bolo ťažké vysvetliť niečo, čomu som sama nerozumela.

  V tom momente, keď som to už chcela vzdať, som našla motiváciu ďalej bojovať. Veľa priateľov, o ktorých som si myslela, že nimi naozaj sú, sa mi otočilo chrbtom. Prekvapili a sklamali ma. Vždy som chcela pre každého len to najlepšie, ale zabudla som pri tom, čo je najlepšie pre mňa!

  Moja rodina, ktorú nadovšetko milujem a nedala by som si ich za nič na svete, stáli pri mne. Ďakujem im za to. Ďakujem všetkým svojim blízkym, Ďurimu a homeopatke Pavlíne za záchranu a pomoc, ktoré som od vás dostala. Veľmi ste mi pomohli. Vážim si to veľmi a som za to vďačná. Nezabudnem vám to do konca môjho života. Som vám veľkou dlžníčkou. Tá trpezlivosť, pevné nervy, odhodlanie pomôcť, útecha, pochopenie... Pomohli ste mi! Pavlína a vás som si obzvlášť obľúbila. Mám vás rada. Obdivujem vás a ste mojím vzorom. Ďuri, bola som ťažký oriešok. To viem. Nie kvietok, ale bodliak. J Občas.

  Dnes viem, že toto obdobie bolo dôležité. Pochopila som, že zmyslom života je nájsť ten zmysel a odovzdať sa mu celým srdcom, celou dušou. Zmysel musíš životu dať. Nájdeš ho tak, že budeš nasledovať svoju vášeň a jednoducho sa rozhodneš, čo chceš vo svojom živote dosiahnuť. Rozhodneš sa a začneš na tom samozrejme pracovať. To dá tvojmu životu význam, to ho naplní. 

A niekedy skrátka potrebuješ pauzu. Ja som ju už potrebovala ako soľ. Možno ísť na krásne miesto, prechádzku, športovať, počúvať hudbu, spievať, hrať na hudobný nástroj... To čo ti vždy robilo radosť, potešenie. Urobiť si poradu sám so sebou. A všetko si v sebe urovnať. Poznáte? 

"Je to nemožné" Povedala pýcha. 

"Je to riskantné" Povedala skúsenosť. 

"Nemá to zmysel" Povedal rozum. 

"Aspoň to skús" Zašepkalo srdce.