Homeopatické rozprávky Úvod

"Ahoj. Volám sa Maty. A ty?", tenký hlások sa ozval z trávnika a hneď pokračoval:" Chceš sa so mnou kamarátiť?"

"Hm", povedal som neisto," ja som Martin. Kde si? Nevidím Ťa."

"Tu v tráve. Opatrne, som maličký. Málokto si ma všimne, cítim taký sám."

"Uf, už Ťa vidím. Ty si kto?!", z toho, čo som videl, som bol naozaj vyvalený.

"Veď vravím, Maty. Jáááj, Ty si nikdy nikoho takého ako ja nevidel? Som škriatok nášho mestečka." povedal hrdo a takmer podrástol. Ale naozaj len takmer.

Maty bol síce malý, ale zato riadne urečnený. Takže som sa ani nestihol počudovať, že vidím živého škriatka a on už pokračoval v rozprávaní: "Naše mestečko sa volá Homeopatovce. Chi chi, skús to povedať viackrát za sebou: Homeopatovce, Homeopatovce, Homeopatovce..."

Nemal som najmenšiu chuť si zlámať jazyk. Ale aby som mu urobil radosť, tak som to skúsil: "Ho-me-o-pa...eeee ako je to ďalej?", Maty sa tak smial, až z toho robil kotrmelce.

"Homeopatovce," pokračoval, keď sa mu podarilo nadýchnuť, "ale nechaj tak, to sa naučíš neskôr. Poď, ukážem Ti, ako to tu u nás vyzerá."

Ledva dohovoril, už sa pchá do malej diery v trávniku, ktorú som si predtým ani nevšimol.

"Tak už poď! Aha, Ty sa nevojdeš, si príliš veľký. Nevadí, počkaj, pomôžem Ti....

"Similia similibus curentur! Vidíš? Už si maličký ako ja."

To bolo teda rýchle, ani som nestihol protestovať.

"Ale zväčšíš ma naspäť keď budem chcieť, však?" spýtal som sa neisto. Pravdou je, že som zvedavý, čo mi chce ukázať. Môže to byť celkom zábava, ale nerád by som zostal taký malý navždy.

"Jasnačka. Tak už poď!" povedal Maty bez toho, aby sa obzrel a zmizol v diere.

Čo mi zostávalo. Som malinký a vo vysokej tráve. Necítim sa práve bezpečne. Pozrel som do diery. Je tam čiernočierna tma. A niekde v nej Maty, môj nový kamarát.

Zhlboka som sa nadýchol, skočil dnu....a vrazil som do chichotajúceho sa Matyho. Čakal na mňa a dobre sa zabával. S úsmevom od ucha k uchu vybral malilinkú baterku a posvietil na cestu. Teraz už tunel nevyzeral tak hrozivo. Dokonca nebol ani dlhý a na konci boli malinké zelené dvierka.

Zrazu som bol taký zvedavý, že som sa celkom zabudol báť a len som nedočkavo hľadel na Matyho, kedy sa konečne pohneme vpred.

"Ničoho sa nechytaj, hovor potichu a drž sa pri mne," dal mi Maty posledné inštrukcie pred novým dobrodružstvom. Môžeme vyraziť.

Maty pomaly a opatrne otvoril dvierka.